Čo je pokora v pravoslávnej viere? Ako sa naučiť byť submisívny?

Čo znamená kresťanská pokora? Aké vlastnosti odlišujú pokorného človeka? Viac o tom v našom článku.

Vďaka výchove a správaniu sa človek rokmi naučí vyzerať dôstojne a sebavedomo, bez toho, aby vytŕčal svoje vlastné ja. Ale často je to len vonkajší prejav – v duši je väčšina ľudí hlboko sebecká a vo všetkom si idú za svojím cieľom, aj keď robia dobré skutky.

Čo je to pokora?

V modernom svete je egoistický model svetonázoru zavedený už od raného detstva. Malé deti majú tendenciu vždy klásť seba na prvé miesto a považovať sa za stred vesmíru. Rodičia len podporujú toto vnímanie okolia a hovoria dieťaťu: "Si lepší ako všetci." Je zvykom chváliť svoje dieťa a vyzdvihovať jeho schopnosti. Ako často počuť takéto vyjadrenia v rozhovoroch mamičiek. Zo strany rodičov ide o prejav hrdosti a dieťa je od malička vedené k tomu, že sa má vždy snažiť byť prvé – tým sa povyšovať nad ostatných, byť múdrejšie, silnejšie, schopnejšie.

• Sebectvo oddeľuje človeka od Boha. Keď bol človek pokorný a poslúchal Boha, cítil svoju jednotu s Pánom. No len čo sa človek rozhodol ukázať svoje „ja“, vzdialil sa od Boha, opustil raj, stratil sám seba. Pokora začína odovzdaním.
• Na svoje „ja“ by sme si mali pamätať len v jednom prípade – keď sa odsudzujeme. Potom sa postavíme do centra problému, prijmeme svoju vinu a povieme: "Som vinný, mýlil som sa, zhrešil som." Žiaľ, práve v tomto prípade si človek zabudne spomenúť na seba, pričom všetku zodpovednosť presúva na inú osobu alebo obviňuje okolnosti.

Moderný človek, odvolávajúc sa na psychológiu, školenia a iné spôsoby, ako zlepšiť svoj život, postavil sám seba do centra svojho svetonázoru. Poslúcha len svoje túžby, riadi sa márnomyseľnosťou a pýchou. Ale Pán nás učí inak – aj keď človek plní všetky prikázania a rešpektuje Slovo Božie, stále by sa mal považovať za nehodného Božieho služobníka. Cesta duchovného rozvoja je veľmi dlhá a mnohí považujú svoje činy za skvelé už na začiatku cesty.

Pokora v pravosláví

Pokora nie je prejavom slabosti, keď človek pokorne prijíma rany osudu a o nič sa nesnaží. Pokorný človek je v Pravde – pozná svoje miesto na tomto svete, snaží sa žiť spravodlivo. Uvedomuje si svoju bezcennosť a ďakuje Bohu za všetky dobré skutky, ktoré dostáva, napriek všetkým svojim slabostiam a hriechom.

• Pokora znamená pochopiť pravdu a nežiť v klame, ktorý sa okolo nás vytvára. Hlavným cieľom diabla je povzbudiť ľudskú sebeckosť, ktorá vzďaľuje ľudí od seba a od Boha, spôsobuje ďalšie nedôstojné pocity – závisť, hnev, nespokojnosť so životom.
• Pán chce, aby ľudia boli pokorní a vo svojom živote prejavovali pokoru. Znamená to prijímať ťažkosti a straty s radosťou a pokojom. Smútok a núdza očisťujú naše duše od minulých a budúcich hriechov, liečia od chorôb.

Postaviť znamená potlačiť svoju vôľu, prejaviť poslušnosť. Všetka sebeckosť človeka sa prejavuje práve vo vyjadrení jeho vôle, túžob, neschopnosti vyrovnať sa s pokušením.

• Prvým sľubom mníchov, keď sú obrezaní, je poslušnosť – odrezanie vlastnej vôle dosiahnuť duchovnú dokonalosť. Rovnaká poslušnosť je základom manželstva. Ak muž v manželstve nie je schopný potlačiť svoju vôľu, obetovať sa pre druhého, nebude môcť dosiahnuť vnútorný pokoj a mier.
• Ak človek pochopí, aká veľká sloboda je daná zrieknutím sa vlastných túžob a dobrovoľným polepšením sa pre blížneho, potom nájde skutočný pokoj a šťastie.

Ako na to naučiť sa pokore?

Čo bráni pokore?​​

Pokora je stav mysle, ktorý umožňuje človeku správne posúdiť svoje miesto vo svete vo vzťahu k Bohu a iným ľuďom.

• Naučiť sa pokore bráni pýcha – prílišná pýcha seba nad druhými, niekedy aj pokus povýšiť sa do súperenia s Pánom.
• Pýcha je vášeň, ktorá ovláda človeka, ovláda všetky jeho činy a myšlienky. Pokora a hrdosť sú dva póly svetonázoru človeka, stav jeho duše.

Napríklad človek, ktorý má určitý talent, musí pochopiť, že jeho génius je dar od Boha. Ak je človek pokorný, ďakuje Bohu za tento dar a využíva ho na dobro. Ak má človek sklony k pýche, svoj talent vníma výlučne ako svoj vlastný výkon, povyšuje sa nad ostatných a stavia sa nad Boha. Takto začína hriešna cesta, keďže pýcha si vyžaduje neustále potvrdzovanie vlastnej dôležitosti.

• Hneď ako sa pokúsime vstúpiť na cestu pokory, prvé pokušenie, ktoré každý človek zažije, je márnosť. To je ten pocit, keď človek, ktorý robí dobrý skutok, začína byť naň hrdý. Takto sa opäť prejavuje naše ego – „Robím dobré skutky, preto som lepší ako ostatní, nie som ako ostatní.“
• Aj keď nikto nevie o vašich dobrých skutkoch, napríklad tajíte, že pomáhate chudobným, kŕmite zvieratá bez domova, poskytujete podporu blízkym, vaša vnútorná hrdosť na vaše skutky je prejavom márnivosti.

Ako sa zmieriť?

Pokora v sebe zahŕňa spôsob života človeka – neporovnáva sa s inými, neodsudzuje ich, nevyvyšuje sa.

• Pokorný človek nepovie: "Ja viem lepšie, nehovor mi, čo mám robiť." Pre duchovný rast je vždy užitočné počúvať rady a skúsenosti iného človeka.
• Veriaci, ktorý sa snaží naučiť pokore, sa nemôže hádať, podľahnúť hnevu a zlobe.

Pokora je skúsenosť vlastníka, iba on ju môže vyjadriť. Je to neopísateľné bohatstvo, je to Božie meno.

• Výsledkom pokory je pocit nechuti chváliť a chváliť. Duša sa cíti unavená z obdivu druhých, z rozruchu okolo, nedokáže zniesť vlastnú radosť.
• Keď do duše vstúpi pokora, človek začne pociťovať ľahostajnosť k dobru, ktoré koná. Človek si uvedomuje, že v porovnaní s ťarchou zjavných a nevedomých hriechov vlastného života robí stále veľmi málo, že morálny ideál je ešte nekonečne vzdialený.
• Duchovné zdokonaľovanie vedie k pochopeniu, že si nezaslúžime požehnania a radosti, ktoré nám dal Pán. Ak človek dostáva dary od Boha a stáva sa zdrojom duchovnej radosti, rady a pomoci pre druhých, predsa si uvedomuje, že Bohu neodpovedá správne a je ich hoden pre všetky tieto dobrodenia. Takto sa myseľ chráni pred pokušením márnivosti, sebalásky a arogancie.
• Pokorný človek sa nebojí stratiť materiálne ani duchovné hodnoty, pretože vie, že nič nevlastní.

Kto verí, že nič nemá, má v sebe Krista.

• Človek, ktorý sa snaží dosiahnuť pokoru, musí mať duševnú silu, aby s radosťou a pokorou prijímal núdzu, potupu a ľudskú zlobu. V dnešnom svete to znie neprijateľne. Ako môžete prijať nespravodlivosť?
• Pokora je vyhubením všetkého hnevu v duši. Človek, ktorý s radosťou prijíma ťažkosti a trápenia tohto sveta, neprejavuje hnev a zlosť. Ku každému prejavu nespravodlivosti pristupuje pokojne, pretože vidí svoju cestu.

Ak obmedzíš svoj život na tento svet a necítite vieru v Božie Kráľovstvo, potom sa vám jeho smútok zdajú nespravodlivé a niekedy zdrvujúce. Ale ak pochopíme, že naším životným cieľom je naučiť sa spravodlivosti, oslobodeniu od vášní, čakaní na stretnutie s Kristom, ktorý žije v našom srdci, potom všetky ťažkosti vnímame ako nevyhnutné prekážky na ceste k očisteniu duše.

Video: Ako získať pokoru? Oleksij Iľjič Osipov.